tj slovan dudince

Posledný tohoročný futbalový víkend som strávil s redakčným blokom na dvoch útulných futbalových štadiónoch. Nie veľkých. Na Honte v kúpeľnom mestečku Dudince a takmer pod majestátnym Urpínom, v Kremničke pri Banskej Bystrici. V sobotu som so záujmom sledoval majstrovské futbalové stretnutia žiakov v kategóriách U13 a U15 medzi Slovanom Dudince a MFK Vígľaš – Pstruša, teda na strednom Slovensku, kde súťažne pôsobia oba kolektívy v III. lige skupiny C, po nich som bol spolu s nie celou stovkou divákov zvedavý aj na súboj dorastencov Slovana Dudince, ktoré nastúpili k zápasu o majstrovské body IV. ligy proti rovesníkom ŠK Prameň Kováčová. Nuž a v nedeľu pribudol futbalový zápas dospelých o body v III. lige skupiny Stred. Súperili v ňom MFK Dukla Banská Bystrica a Oravské Veselé.

Výborne pripravené trávniky, krásne futbalové počasie, nádherná scenéria, do ktorej sú spomenuté futbalové štadióny doslova umelecky zasadené, ma naladili na labužnícku futbalovú nôtu. Nečakal som, síce, futbalové zázraky, ale túžil som užívať futbalovú lahôdku zásluhou jej aktérov. Najväčšiu radosť som pociťoval počas súbojov tých najmenších. Možno aj preto, lebo som im už z dôvodu ich veku vedel tolerovať to najzákladnejšie, prvý dotyk s loptou, keď ho nezvládali. Čuduj sa svete, keď loptu preberali sotva dvanásťročné deti Boris Mikulai, Ladislav Kováč či Lukáš Zekucia a potom s ňou začali narábať, všeličo mi začalo prichodiť na rozum. I stará pravda, že každé umenie začína nácvikom. Prácou s detailom. Talent u spomenutých, ale i nespomenutých bol evidentný. Skúsení trénerskí bardi neradi prezrádzajú svoje trénerské futbalové tajomstvá.

Receptúri úspešných, ktorí vychovali pre futbalový svet skvelých futbalistov či športovcov z iných športových odvetví, až po olympijských víťazov, sú síce mediálne ospevované a vynášané do nebies, ale práca s detailom nie je publikovaná často, vôbec už nie žánrovo pestrá a tým aj čitateľsky zaujímavá. Nuž, vyskúšal som si počas spomínaného víkendu reakcie trénerov na danú tému. Pýtal som sa mnohých.. Tých z Dudiniec, Kováčovej, Vígľaša - Pstruše, z MFK Dukla Banská Bystrica i Oravského Veselého. Ostal som smutný. Sklamaný. Každý chválil zväčša seba, svoju prácu, svoje družstvo či mužstvo a každý vedel povedať prečo toto nie tak, ale inak. Chýbalo mi však jedno. Základná odpoveď na základnú otázku. Má súčasná slovenská trénerská futbalová škola kvalitu na to, aby vedela vychovávať hráčov, ktorým nerobí problémy napríklad v III. lige medzi dospelými základné spracovanie lopty? Kedy, za akých podmienok a prečo dokáže futbalista aj v III. lige pri prienikoch umne narábať s loptou a vie divákovi ponúknuť svoje kreatívne umenie?

maerin macura

Martin Macura, futbalista Slovana Dudince, patrí k talentom futbalu. Ale aj zápas s MFK Vígľaš - Pstruša ukázal, ako je potrebné cibriť každý detail systematickou prácou za odborného vedenia už v klubovom futbalovom živote. Foto: archív Športlandia.sk

Tej skutočne chutnej kreativity, ľahkej, hravej, bystrej, nebojácnej, nezviazanej, s presným i vtipným zakončením som si užil najviac už u spomenutého Lacka Kováča. Chlapca z Teran pri Dudinciach. Viem, rozumiem, čo mi budú vytýkať znalci súčasnej slovenskej futbalovej problematiky, nie všetky farby predurčia primášovi punc hodnovernosti a ešte menej futbalovej dlhovekosti. Nuž, práve preto píšem túto netypickú poznámku. A aj preto, lebo u dospelých počas zápasu MFK Dukla - Oravské Veselé bola kreativita futbalistov na ihrisku nahá. Do naha ju vyzliekli tí, ktorí trénovali hráčov oboch mužstiev, keď boli ešte žiačikmi, keď začínali hrať futbal v kategóriách U13 a U15.

Dávnejšie som sa chystal pochváliť verejne napríklad Romana Jelloka z Dudiniec, že pred siedmymi rokmi začal na širokej báze pracovať pri futbale a pre futbal s deťmi materských škôl. Neodvážim sa verejne hodnotiť kvalitu jeho trénerského rukopisu. Sám som dávno, už pred vyše tridsiatimi rokmi, začal chodiť učiť sa a spoznávať vnímať základy abecedy nácviku futbalovej virtuozity, ktorú ctil a ktorej dokázal tlieskať aj náročný futbalový divák nemeckej bundesligy, kde žal slávu Marek Penksa medzi seniormi, keď nemal ešte ani 18 rokov. Vtedy začínal v kategórii U12 v Mičinej pri Banskej Bystrici prácu s detailom pri futbale a vo futbale. Práve aj jeho som zazrel v Kremničke na zápase MFK Dukla - Oravské Veselé. Neskloňovali sme po zápase výsledok, ale snažil som sa mu klásť otázky typu, ktoré aj v tejto úvahe nastoľujem. Odpovedal mi vtipne otázkou: Dá sa viesť osobné auto bez spätného zrkadla, volantu a dodržiavania základných predpisov keď mu chýba benzín a štarter? Pre mňa ako športového novinára náročná téma, ktorá vyžaduje pre takú tvorbu sústavné vzdelávanie sa, tvrdú robotu na sebe samom. Preto nerád neopodstatnene prinášam senzáciou napáchnuté príspevky.

Potreboval by som, vzhľadom na dodržanie snahy po objektivite aj z úcty k objektívnemu divákovi či čitateľovi poznať napríklad teraz aj oficiálne hodnotenie hlavného rozhodcu v tomto článku spomínaného futbalového súboja dospelých v Kremničke, Martina Kuteľa z Martina, ktorému sa zápas, podľa môjho odborného poznania, nevydaril. Aj u rozhodcu je dôležité nosiť so sebou na ihrisko stále cit pre hru, ak už chýba skvelý postreh, atletický, ladný pohyb a iné dokonalosti potrebné v tejto súťaži pre kvalitného arbitra. To v tých zápasoch žiakov a dorastencov Rolandovi Dodokovi z Dudiniec a Petrovi Oružinskému také základné detaily pri rozhodovaní nechýbali. Chváliť je potrebné tých, ktorí nominovali takú rozhdcovskú kvalitu práve na zápasy tých najmenších. Aj vďaka rozhodcom to boli zápasy pekné, hodnotné, pre učenlivých učebnicové.

Neučebnicový, hanlivý pre Kováčovú bol výsledok zápasu dorastencov. ŠK Prameň Kováčová prišiel na Hont s desiatimi hráčmi a podľahol domácemu kolektívu 0: 16 ! A to ešte hráč v bráne Kováčovej Roland Rácz výkonom čaroval. Nebolo čo závidieť trénerovi hostí Dušanovi Kňažkovi v tomto súboji. Nie je čo závidieť trénerskej dvojici MFK Dukla Banská Bystrica Dušanovi Tóthovi a Norbertovi Juračkovi. Nystúpili do rýchlika, ktorý má doraziť do druholigovej futbalovej stanice. Po starých koľajniciach, na starých vagónoch. Síce trošku zreparovaných, ale nemoderných. Futbalová moderna súčasnosti má iné priority ako len ctiť zásluhy. Nestačí skonštatovať, hráči ovládajú loptu, futbal hrať vedia, hrali ho dobre. Pýtam sa sám seba a úprimne: Čo to znamená hrať futbal dobre?

Pri deťoch v Dudinciach upútal Laco Kováč v sobotu mnohými kreatívnymi pienikmi dokonca na vyššej úrovni, ako to pred rokmi dokázal Marek Penksa, keď začínal s futbalom v jeho veku. A dnes mi práve Marek Penksa, sympatický mladý elegán na začiatku svojej trénerskej dráhy povie: Viem mnohé pre ľúbivý a zaujímavý futbal prakticky ukázať, priblížiť, zopakovať s loptou, mnohému sa musím stále učiť, musím na sebe tvrdo pracovať!" Prinajmenšom pozoruhodná sebareflexia. Nosia ju v sebe aj iní. LUdsky vzácni, futbalovo, trénersky, funkcionársky zaujímaví. Nie však mnohí. Toto je úžasná chyba slovenského futbalu. Z oblasti hráčskej, trénerskej, funkcionárskej, diváckej i žurnalistickej. Ako z toho von, aby sme už nešli s futbalom mladých a na slovenskom vidieku hlbšie do suterénu? Pekne graficky stvárnené a do pozlátok neúprimnosti pre dobro futbalu zabalené príhovory nevedú k úspechu. Ani úspechy reprezentačných seniorov nikdy neboli, nie sú, ani nebudú večné. Všetko má svoju históriu i pravidlá. Alebo sa mýlim? Tierto riadky skutočne formulujem len pre dobro futbalovej hry.

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Pohľad na žiacke družstvo TJ Slovan Dudince po jednom z mnohých halových futbalových turnajov.
Foto: archív klubu TJ Slovana Dudince

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com