huska 2019 ok

Každá chvíľka s výnimočným človekom zvykne byť poučná.Je vždy iná než tie predchádzajúce, ale znova obohacujúca, fascinujúca. Aj tá s Miloslavom Húskom, ktorý sa narodil 6. decembra 1925 v Smrečanoch.

huska 2019 ok 2

Miloslav Húska ako 80 ročný na trati vo fínskom Rovaniemi. Foto: archív M. Húsku

Rozprávať sa o histórii so žijúcim pamätníkom nie je pre spolu besedujúceho pýchou, ktorou sa snaží vyvolať, trebárs, nostalgiu. Je to príležitosť získavať pohľadmi a návratmi odborníkov analýzy vtedy sa rozrastajúcich vlásočníc, hľadanie podstaty súvislostí dneška. Z oblasti, ktorú debatou skloňujete. V prípade, liptovskej obce Smrečany, dnes už vyše 700 ročnej je to aj návrat k tradíciám. Stačí spomenúť Fraňa Kráľa a poznať pri tom jeho životopis a podstatu tvorby.

Alebo v našom prípade, v súvislosti so životom Miloslava Húsku, pôjde napríklad aj o návraty k športovým úspechom Jána Michalka, Štefana Olekšáka, Gabriely Sekajovej, Alžbety Havrančíkovej, Soni Mihokovej, ale mohli by sme a v ďalších riadkoch aj budeme, uvádzať a citovať tiež mená a priezviská ďalších.

Ako prvého Miroslava Martináka, trénera majstra sveta v skokoch na lyžiach Karla Kodejšku. Ten o Miloslavovi Húskovi povedal:
„Vzácny človek. V slovenskom lyžiarskom športe, v športovej psychológii a metodiky bežeckého lyžovania ho musíme radiť na najvyššie priečky. Sám bol skvelým bežcom na lyžiach, ale v mladosti aj všestranným športovcom. Vzdelaný, zanietený, obetavý človek. Veľmi blízky spolupracovník Jána Terezčáka, s ktorým študoval na Inštitúte štátneho výboru pre telesnú výchovu a šport v Prahe. Priateľ, prakticky dvojička ďalšieho zaujímavého človeka, trénera lyžovania Ľudovíta Hrnčiara, Ten okrem dobrých trénerských vlastností perfektne komunikoval o každej životnej udalosti v rýmoch. Vtedy, keď som sa s ním stretával či rozprával, pozoruhodná osobnosť. Športu i života. Hej, Miloslav Húska, ktorý pochádza zo Smrečian, by o ňom toho iste mohol povedať aj viac“....

„Asi vám toho už veľa nenarozprávam. Slabšie počujem i vidím. Narodil som sa v Smrečanoch, spádovej obci teritória blízko Liptovského Hrádku. Do meštianskej školy sme však chodievali do Liptovského Mikuláša. V zime na bežkách. Asi vtedy sme sa naučili trošku lepšie lyžovať. Aj sme sa pretekali. Z môjho detstva, keď som iba začínal lyžovať, si spomínam na svojho pána učiteľa Devečku, ale ten už umrel. Aj Jožo Jančo z Hlinkovej mládeže bol kvalitným lyžiarom. Tuším, ten bol v tridsiatomšiestom v minulom storočí aj na Hitlerovej olympiáde, tej zimnej. V Smrečanoch sme ako mladí ľudia športovali, hrali ochotnícke divadlo. Boli sme obcou luteránov a zopár rodín tam žilo v katolíckej viere. Ilanovo, Smrečany, Važec,... to boli bežecké súboje. Už od piatej triedy som sa ich zúčastňoval. A na lyžiach som behával ešte aj pred pár rokmi. V zime sme boli v čase mladosti na lyžiach, ale boli sme tak bežcami ako aj zjazdármi, podaktorí spájali beh so skokmi z mostíka. Takých sme nazývali združenármi. Jedným za tých výborných bol aj Štefan Olekšák, neskôr reprezentant Československa. Zomrel pomerne mladý. V Prahe. Pretekal však za Duklu Liberec. Trénoval som ho, keď chodil do Strednej lesníckej školy v Liptovskom Hrádku. Oj, Liptovský Hrádok, to bolo centrum stredných škôl, podhorské mestečko mládeže a športu. Keď som prišiel do Liptovského Hrádku, učil som telesnú výchovu na Strednej škole elektrotechnickej. Bežecké lyžovanie malo rád veľa mladých chlapcov a dievčat. Študenti Lesníckej školy, ale i iných stredných sa už od malička radi venovali športu, ak ste im vedeli ukázať tú nádheru a radosť z pohybu v prírode. V zime lyže, v lete cezpoľné behy. Bolo to v roku 1962, keď som do Liptovského Hrádku prišiel.“

Slová žijúceho pamätníka dokladal jeho syn Miloslav cennými fotografiami a tak sme sa postupne dostávali k menám a priezviskám Rudolf Čilík, Gabriela Sekajová, Alžbeta Havrančíková, Viera Klimková, Zora Kepeňová a 3 sestry Šulekové – Vierka, Milka, Hanka a ďalším, ktoré trénoval.... Keď sme spomenuli meno a priezvisko Alžbety Havrančíkovej, dnes 94 ročný takmer 2 metre vysoký muž sa pomaly rozhovoril znovu:

„Havrančíková sa naučila lyžovať už v rodnej Šuňave, dedinke pri Poprade. Tu prišla však študovať, tu potom trénovala“... a položil na stôl niekoľko ďalších fotografií. My sme si z výstrižkov novín za ten čas stihli poznačiť to, čo naša skvelá lyžiarka v bežeckých disciplínach o sebe prezradila iným:

„Organizovane som začala športovať v Športových triedach na Štrbe.. Tam bol prakticky základ môjho športovania. Veľkú úlohu zohralo to, že som bývala na dedine . V dedinskom kine bolo filmov málo. Väčšinu času som trávila vonku, jedinú rozprávku sme mali v nedeľu. Lyžovala som aktívne od 12 rokov . Páči sa mi aj s odstupom času to, že aj keď som nemala športové úspechy, získala som vzťah k športu - bežeckému lyžovaniu. Najkrajšie boli moje prvé turistické výlety v Tatrách ( Kriváň, Veľké solisko). Zo športových tried som odišla do Liptovského Hrádku. Tam som si začala uvedomovať, čo je bežecké lyžovanie a začala som mať zodpovednejší prístup k tréningom aj zásluhou obetavého a fundovaného trénera Miloslava Húsku. A to sa odzrkadlilo aj na dobrých športových výsledkoch zaradením do juniorského reprezentačného družstva. Vzdelávala som sa štúdiom na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Liptovskom Hrádku. Neskôr som reprezentovala Československo a potom Slovensko aj v seniorskej kategórii.“

Zapisovali sme si, aby sme sa dozvedeli, že každá z tých neskôr slávnych pretekárok bola iná. Každá potrebovala individuálny prístup k tréningom. Nuž, dohodli sme sa, že o každej z menovaných, teda Sekajovej, HavrančíkovejMihokovej i ďalších napíšeme ich pohľady na šport a pôsobenie v Liptovskom Hrádku i reprezentácii Československa osobitne. O názor, myšlienku, slovko – dve sme však znova poprosili Miloslava Húsku, seniora:

Boli sme zvedaví, na základe čoho si on sám, neskôr ako reprezentačný tréner, vyberal talenty.

„Vyberal som ich podľa toho, ako behajú na suchu na telesnej výchove. Potom som žiakov oslovil, či by neskúsili bežky. Prvých chlapcov som mal z Dovalova a Východnej. Niektorí sú dnes už dôchodcovia,“ zaspomínal, aby dodal.
„Ono to máte tak, na niekoho zabudnem, alebo nepoviem všetko a potom sa tá moja reč proti mne obráti. Veď bežkyne z Liptovského Hrádku v tých časoch patrili v Československu medzi najlepšie. Napríklad Eva Labašková prišla do Liptovského Hrádku zo Žiaru, Ján Michalko bol medzi prvými mojimi zverencami jedinečný. Ale boli tu i ďalší Ján Matejbus, neskôr manžel už spomenutej Hanky Šulekovej. Ten bol z Hybe. Bohuslav Valent bol zo Závažnej Poruby, Jaroslav Kohút bol z Východnej, o niekoľko desaťročí neskôr reprezentačný tréner biatlonu Milan Gešperčík bol tiež z Východnej, Karol Surovček, ktorý zahynul pri autonehode, bol tiež rodu verným Liptákom z Dovalova.. Daniel Bartko, neskôr známy futbalista a funkcionár Senca pochádzal z Važca.“

Nenásilne upozornil človek, ktorý najskôr trénoval chlapcov a dievčatá ako učiteľ, teda popri práci v škole, aby sa neskôr venoval len mládeži. Stal sa reprezentačným trénerom juniorskej skupiny dievčat.

„Keď začali zakladať v republike strediská vrcholového športu, vzniklo aj v roku 1975 v Liptovskom Hrádku Stredisko vrcholového športu mládeže. Bolo jediné svojho druhu v bežeckom lyžovaní na Slovensku,“ doplnil.
Mnohí, do lyžiarskeho bežeckého športu zainteresovaní, ale i mnohí z Liptovského Hrádku „nešportovci“ vedia čo niekedy znamenalaHradská hora. Išlo, ba i dnes ide o horu, presnejšie terén v prírode, kdeboli vynikajúce podmienky pre letnú prípravu. Boli. Bežci tam trénovali nielen intervalovú prípravu, ale aj vytrvalosť.

„Neskôr sme chceli podmienky pre športovcov vylepšiť, preto sme sa rozhodli vybudovať asfaltový tréningový okruh pre kolieskové lyže. Nebolo treba dlho premýšľať kde, najlepším miestom bola práve Hradská hora,“ zaspomínal M. Húska.

Potom sa odmlčal a rozmýšľal. My sme polohlasno v jeho prítomnosti skonštatovali::

„V hore aj drevorubač trpí pri ťažkej robote. Za odvedenú robotu mu patrí finančná odmena. Športovec musí tréningom aj trpieť. Musí ho tréningová námaha bolieť. Potom dokáže odolať nástrahám i súperom, aby sa mohol stať šampiónom!

Nuž, neprestávať tvrdo trénovať, nehľadať výhovorky a ospravedlnenia. Hľadať víťazstvá.“

Za také možno považovať i vzácny rozhovor s trénerom bežeckého lyžovania, pánom Miloslavom Húskom. Pedagógom, psychológom, ktorý ešte takmer s deviatimi krížikmi na chrbte zabehol lyžiarsky bežecký maratón na dobre pripravenej trati vo fínskom Rovaniemi. Štartoval tam so štartovným číslom 9606. Pre čitateľskú informáciu, skončil v kategórii veteránov na 4. mieste.

A prečo práve s ním?

Pri návšteve jedného majstrovského futbalového zápasu sme z úst vtedajšieho prezidenta futbalového klubu ŠKM Liptovský Hrádok, Ing. Romana Kapitáňa, okrem iného počuli aj toto:

„Vždy ma fascinujú veľké osobnosti športu. Aj u nás ich máme, viaceré, ale akosi na tie najvzácnejšie zvykneme zabúdať!...“

Dostalo sa mu potom takej reakcie:

„ Život by mal byť popretkávaný mnohými priateľstvami a pravdou v nich. Milovať a byť milovaný je najväčším šťastím bytia. Hľadať a nachádzať také priateľstvá, ľudí, ktorí by nemali byť zabudnutí je komunikovať v pravde o pravde a úspechu. O živote a ľudských veličinách v ňom. Je úžasným bohatstvom komunikovať s múdrymi, čestnými, ale skromnými v dnešnom svete širokých lakťov“ skonštatovali sme.

A on na to znova:
„Tak začnime raz s takými hľadať cesty o úspechu iných aj v Liptovskom Hrádku. Z lyžovania, futbalu, ba i volejbalu.“...

Stalo sa. Vtedy sme vyslovili súhlas. Koniec koncov, aj manželka spomínaného Miloslava Húsku, pani Alenka bola výbornou volejbalovou reprezentantkou. Ešte pod menom Pokorná hrávala v reprezentačnom drese Československa.

Poznala podobne ako jej manžel Miloslav cestu, ale i jej cieľ, preto boli obaja úspešní. V športe i živote. I keď sa o nich málo písalo, ale veľa vedelo.

Cieľom publicistiky o takých osobnostiach nie je slovom reprezentovať ich vonkajší vzhľad, nie je prepisovanie ich životopisov, ani aj v tomto článku už spomínaná nostalgia, ale vnútorný význam ich umenia žiť s druhými pre seba i pre druhých! Oplatí sa, veru, hľadať takých ľudí, akým je Miloslav Húska, do siene slávy našich životov. Takí ľudia by nemali ostať medzi zabudnutými...

Jozef Mazár.

Popis k titulnej fotografii:
Pán Miloslav Húska v rozhovore o svojej pretekárskej a trénerskej dráhe. Tak ho zachytil kameraman a fotograf Peter Laboš.

 

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com