michalik

„Bývali sme niekedy na Hradnej.V mojom rodnom Liptovskom Hrádku.Tam, kde teraz býva náš vnúčik. Tam som sa narodil. Doma. Nie v Liptovskom Mikuláši. Keďže sa pýtate na moje detstvo, to bolo krásne. Mal som starostlivých rodičov a dobrých kamarátov. Veľa hodín som prežil v Sokolovni Liptovského Hrádku. Spolu s našou detskou partiou.

Tú tvorili Lórand Divald, dnes 75 ročný, ktorý je vo svojom veku triatlonistom. Nie bežným. Iste poznáte - Ironman Hawaii je najťažším podujatím pre triatlonistov vo všetkých vekových kategóriách. A on vám beží ešte aj dnes v páľave vyše 42 km dlhú maratónsku trať, predtým absolvuje 180 kilometrov v sedle bicykla, aby hneď na úvod tohto magického podujatia, v morských vlnách zaplával takmer 4 kilometre. Predstavte si, minule mi povedal toto: „Toho roku sa už teším. Budeme súťažiť v tej svojej kategórii nad 75 rokov, lebo sopliaci, mám na mysli tých 70, 72 ročných sa budú pretekať o kategóriu nižšie.“ (hovoril to ešte pred výskytom koronavýrusu – pozn. autora článku)... no, ale okrem Lóranta patrili do partie v čase, keď sme mali 5, 6, 7 rokov aj Alexander Kaliský či môj o 2 roky starší brat Peter a ďalší. Sokolovňa bola v tom čase otvorená dokorán pre všetky deti nášho mestečka od 14 – tej popoludní do 19 – tej hodiny večer. Cvičiteľmi, motivátormi, organizátormi našich detských pohybových aktivít tam boli skvelí a zanietení manželia Plšíkovci, ale i páni Pepich či Slivka. Úžasní nadšenci športu pre deti. Ako deti sme tam veľmi radi chodievali cvičiť. Cítili sme ich nefalšovanú lásku k nám. Učili nás robiť kotrmelce, správne preskočiť koňa, čo najrýchlejšie sa šplhať na lane“ – rozhovoril sa dnes 73 ročný sympatický pán, narodený 29. júna v znamení raka. Pri pohľade na neho by ste mu sotva tipovali, že má na svojom chrbte vyše 7 odžitých krížikov. Okrem toho rozprával tak pútavo, že sme si mohli na mnohé veci hlavne so športom zaspomínať.V súvislosti s triatlonom na ostrý vietor Mumuku, ktorý zvykne bičovať cyklistov, triatlonistov na Hawai, ale zároveň sa takmer dotknúť atmosféry počas jeho prvých kontaktov s lyžovaním. Nechajme však znova radšej rozprávať pána Jána Michalíka samotného: „S lyžovaním som začínal v čase, keď bol Ľudovít Hrnčiar z Liptovského Mikuláša reprezentantom Československa v bežeckom lyžovaní. Stala sa mu taká vec, že mal ísť na MS v behu na lyžiach reprezentovať Československo. Bol to skvelý človek. Predstavte si, páni z vtedajšieho Československého zväzu lyžovania ho pozvali, aby prišiel na reprezentačný zraz do Prahy tesne pred odchodom do Chamounix na MS, ale tam mu povedali, že Láďa Hrubý má teďkom skvělou formu a tak napriek tomu, že je nominovaný a pripravený na odjazd musí absolvovať ešte jeden kvalifikačný závod práve s Hrubým. Odišli na bežeckú trať. Ľudo, ktorý vylaďoval formu do Švajčiarska, ostal zaskočený. Všetko čakal, ale toto nie, Preteky prehral a tak mu oznámili, že na MS pôjde Hrubý. Ľudo v tej chvíli položil svoje drevené lyže s jedným koncom na neďalekú lavičku, druhý koniec oprel o sneh na zemi, vyskočil, lyže dolámal so slovami: „Berte si ich a reprezentujte!...“ Z reprezentácie odišiel! Pretekár v optimálnom pretekárskom veku so širokým srdcom pre bežecké lyžovanie, Veľký nadšenec bežeckého lyžovania opustil to, po čom mnohí športovci túžia veľmi, opustil možnosť súťažiť s najlepšími na svete. Vrátil sa domov a mali sme vedľa seba veľký vzor...“

Škoda, že napísané a čítané nemožno v tej chvíli doložiť živým dokumentom presvedčivej reči pána Michalíka. Človeka, ktorý od svojich desiatich rokov preberal rukopis i srdcopis práve Ľuda Hrnčiara, rodáka zo Smrečian. Človeka, ktorý s tichou odmlkou, bez fanfár nafúkanosti na veľkosť hrajúcich sa mocipánov lyžiarskeho bežeckého športu či spoločenského života, opustil pred vyše piatimi rokmi tento svet. Svet opustil, ale jeho ľudská i športová veľkosť medzi jeho zverencami zostala. Skúsme ju oprášiť, aby ju zo sveta nezniesol prach nepotrebnosti.

„Ľudko, po opísanej udalosti v reprezentácii našiel oporu doma. Medzi svojimi. Prišiel do vtedajšieho TJ Dynama Nízke Tatry, aby zapálil pre bežecké lyžovanie ďalších. Zapaľoval, lebo bežeckým lyžovaním sám srdcom horel. V tom čase malo Dynamo na Záhradkách jeden asi 300 metrový vlek a jednu chatku. Ten vlek bol na tú dobu celkom slušne vybavený. Okrem nás, bežcov, pôsobila v TJ Dynamo Nízke Tatry, ktoré sa neskôr pretransformovalo do TJ Jasná aj malá skupinka lyžiarov – zjazdárov. Ani naša skupina nebola veľká. Mal som vtedy 10 rokov, keď v nej pôsobili Jožo Kramár, vtedy vďaka svojej výkonnosti už reprezentant Československa, bol tam Miško Sabaka z Važca, Vilo Trizňa a Šuňa, všetci traja súťažili v tom čase skvele aj v Sokolovských pretekoch brannej všestrannosti. Bol tam môj brat Peťko, tréner Hrnčiar si pozval do tvoriaceho sa kolektívu aj Lora Divalda, silu tohto kolektívu vytvárali aj Janko Janíček z Liptovského Mikuláša, z Važca Vlado a Mišo Bárdi, Mirko Matejka no a samozrejme aj Jano Ilavský. Malá, ale silná skupina bežeckého lyžovania. Ľudo Hrnčiar bol mimoriadne poctivý človek, ktorý dokázal aj v lyžovaní, tom vrcholovom spájať slová so skutkami v lyžiarskej praxi. Bol to mimoriadne skvelý fanatik pre špičkovú výchovu pretekárov. Neskôr som ako tréner veľa čerpal z jeho praktík v práci s kolektívom, ale aj z tréningových či ľudských metód, vďaka čomu dokázal na tú dobu nemožné. Pripravil pre nás podmienky, ktoré by nám mnohí závideli ešte aj dnes.

Mali sme už vtedy k dispozícii mikrobus, od 20, novembra, teda od prvého snehu v Tatrách, na ktorom sa dalo lyžovať až do jari, kedy sa sneh aj z horstiev vytrácal, ubytovanie v piatich – šiestich izbách. Boli sme skupinou dvanástich pretekárov, možno občas desiatich, ktorí mali k dispozícii špičkové podmienky. Osobne som do školy chodieval v týždni iba v pondelok. Len čo napadol prvý sneh buď sa stal našim domovom hotel Baník na Štrbskom Plese, alebo sme bývali na Mikulášskej chate. Napadol prvý sneh a náš tréner, druhý otec i klubový zriadenec, fantastický človek Ľudo Hrnčiar už bol v školách pri našich učiteľoch, pedagógoch, aby koordinoval našu tréningovú činnosť s procesom výučby. Sám bol stredoškolsky vzdelaným mladým človekom, ktorý nosil vo vlastnom srdci ľudské dobro pre druhých i nošu lyžiarskych bežeckých skúseností. Vedel nám zabezpečiť špičkové nórske lyže, skvelé bežecké topánky, vosky. Mimoriadne organizátorsky zbehlý a starostlivý.“

Prinášať na stránky magazínu príbeh trénera bežeckého lyžovania žien, ktorý počas svojej trénerskej kariéry trénoval viaceré úspešné slovenské reprezentantky v tomto krásnom, ale aj veľmi náročnom športe a začať motivačným ohnivkom jeho práce, znamená dotknúť sa hlbšie aj jeho filozofie života, bežeckého lyžovania zvlášť Naviac, ak o ňom viete, že 3 roky úspešne viedol aj reprezentáciu bežkýň na lyžiach Švajčiarska, ba dosiahol s nimi viacero prenikavých úspechov váš záujem o jeho slová graduje. Zvlášť ak si od neho prečítate napríklad v inom súčasnom celoslovenskom písanom médiu analytický príspevok: Priama reč Jána Michalíka: Dokedy sa budeme musieť ešte hanbiť?
Dokedy? Aj on sa dosť načakal... ale o tom v pokračovaní jeho príbehu. Samozrejme, po prečítané tohto a znova s odstupom času. Lebo dni, týždne, mesiace aj roky ubiehajú tak samozrejme, no pritom rýchlo, ako voda v horskom potoku či špičkový bežec na lyžiach vo svetovom majstrovskom bežeckom súboji. Ubiehajú, ale nestrácajú sa, zavše sú doslova ukladané do obrazca, ktorý určuje bežec sám.. A predsa, čas, ten večný bežec, sa nedá zastaviť. Je to šibal...( ale až v pokračovaní viac)

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Bývalý úspešný reprezentačný tréner, absolvent FTVŠ v Bratislave Ján Michalík
Foto: Peter Laboš

JSN Megazine is designed by JoomlaShine.com