michalik

(dokončenie rozprávania Jána Michalíka)
Po prečítanom sa núka otázka: Prečo šibal? Aj vy, keď pozorne načúvate slovám Jána Michalíka postrehnete ľahko, že príbehy o protikladoch sú zaujímavé a provokatívne.

baby

Takto sa raz dali odfotografovať dievčatá Strediska mládeže vrcholového športu v behu na lyžiach v Liptovskom Hrádku, ktoré viedol Ján Michalík. Nie, zámerne nepíšeme pod fotografiu ich mená a priezviská. Podaktoré sa pokúsime tiež požiadať o rozpovedanie ich príbehov. Veď úspešné reprezentantky majú príbehov na rozprávanie a poučenie pre druhých jednu nošu. Neveríte? Nie nadarmo sa zvykne vravieť – trpezlivosť ruže prináša.  Foto: archív Športlandia.sk

Nejde v tomto zmysle vôbec o príbehy šibalské. Často však veľmi účinne spúšťajú náš inštinkt priepasti – ale málokedy nám pomôžu niečo pochopiť. Vždy budú existovať aj v športe mazáci a holuby, aj najhoršie a najlepšie vzťahy či výkony. Z faktu, že existovali a existujú extrémy sa však veľa pre podstatu úspechu nedozvieme.

Ak pred odchodom na vojenskú základnú službu odkáže mazák, reprezentant, že si vojak – nováčik má so sebou priniesť po nastúpení do športového klubu aj žiletky, aby mal nástroj na čistiace práce napríklad na WC a ten nováčik, v danom prípade lyžiarsky bežecký talent, nosí vo svojom vnútri lásku k športu i vieru v dobro a v svoje schopnosti, správne urobí, ak bude znova robiť len to, čo mu hovorí jeho srdiečko. V tomto prípade vráti povolávací rozkaz. Namiesto aktívneho vrcholového športu pôjde napríklad študovať na vysokú školu telesnú výchovu ( konkrétne FTVŠ, ktorú aj úspešne, bez akýchkoľvek podfukov doštuduje – pozn. autora) a vojenčina i reprezentačný konkurent v jej zoskupení počká. Znepokojivé, že vojnu nikdy, ani za tých čias, nerobili ani v športe generáli?...

Ján Michalík , zrejme, i z toho dôvodu menil svoj život a netrápil sa so životmi iných, ktorí mu odkazovali na diaľku mocenstvá svojej sily. Nechajme ho hovoriť znova samotného:

„Už som spomenul kvalitu trénera Hrnčára. Skvelý tréner, skvelý človek. Lepšieho od neho som nepoznal. Neskôr som už ako tréner veľa čerpal z jeho metodiky i praktického života. Veď už ako dorastenec som v rámci republiky patril na takmer každých pretekoch do prvej trojky. Vyhrávať som začínal, alebo aspoň škriabať sa na stupne víťazov ešte ako junior aj medzi mužmi. Zmaturoval som úspešne na strednej škole, mal slušnú bežeckú výkonnosť na lyžiach, chuť športovať a zvyšovať výkonnosť mi nechýbala. Nakoniec, dostal som povolávací rozkaz do vtedajšej ČH Štrbské Pleso. Tam boli moji starší, v tom čase najnebezpečnejší súperi a odtiaľ prišiel ten odkaz so žiletkami a zubnou kefkouod jedného z mojich potenciálnych bežeckých. Bol som na tom dobre nielen fyzicky, ale aj psychicky. Preto som si zobral do hrsti namiesto odporúčaných žiletiek a zubnej kefky radšej vlastný rozum. Samozrejme, bol som mladý človek, napriek tomu, že som mal úžasne dobrých rodičov a vďaka ním aj pekný, šťastný život, nikdy mi nechýbala radosť z pohybu. Na jednej tancovačke, ktorých som sa nezúčastňoval často, som si už ako 19 ročný našiel Kvetoslavu, ktorá sa stala neskôr mojou manželkou. Mal som aj fantastického uja Petra Fógela. Bol bratom mojej mamičky, ktorá pracoval ako kancelárska sila na vtedajšom ONV v Liptovskom Hrádku. A práve ten ujo Fógel, ktorý bol vášnivým rybárom a hubárom ma zoznámil počas jedných pretekov po maturite na Štrbskom Plese, vtedy som už navštevoval vysokú školu, s nemeckou rodinou. Tá vlastnila v Nemecku penzión. Keďže som bol ženatý a naša rodina žila v skromných podmienkach, začal som už ako študent hľadať spôsob vlastnej obživy mojej mladej rodinky. Využil som v roku 1967 možnosť ísť pracovať do Nemecka a neskôr ako zdravotná laborantka za mnou prišla aj manželka. Rok a pol sme tam pôsobili, ja som denne pracoval aj v troch zamestnaniach, hral som okrem iného aj mužskú hádzanú, len aby sme si ekonomicky pomohli. Samozrejme, okrem iného som sa celkom slušne za ten rok a pol naučil aj nemecký jazyk a mohol študovať odbornú literatúru z viacerých športových odvetví. To lyžiarske ma lákalo najviac.

Taká „pikoška“, v tom čase chodila hrať do Nemecka propagačné zápasy naša veľká hádzanárska Dukla Praha so všetkými slávnymi osobnosťami vtedajšej svetovej hádzanej.Bolo mi cťou i hrdosťou, že som medzi nimi pri jednom takom súboji sedel aj na ich striedačke práve medzi nimi- slávnymi Marešom, Satrapom, Radom, Dudom či Havlíkom. Človek sa vďaka úprimnej komunikácii a pracovitosti veľa dozvie.

Keď som sa vrátil v roku 1970 domov a chcel pokračovať v prerušenom vysokoškolskom štúdiu na vysokej škole práve pripravovali organizátori v Tatrách na Štrbskom Plese MS v skokoch na lyžiach. Z generality vtedajšej československej telovýchovy tam chodieval aj samotný predseda vtedajšieho ÚV ČSZTV ( rozumej Ústredný výbor Československého zväzu telesnej výchovy a športu – vysvetlivka autora) Antonín Himl. Stal som sa tiež súčasťou štábu organizátorov a pôsobil som aj ako hlásateľ pri skokanských mostíkoch.“

Od júna 1970 sa stal Ján Michalík, ktorý sa rozhodol pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu v tom čase externe, jedným z trénerov Strediska vrcholového športu mládeže v bežeckom lyžovaní, ktoré malo svoje sídlo v tom v Liptovskom Hrádku. Aj samotné spomenuté stredisko, jeho vznik a práca v ňom má svoj príbeh, svoju históriu.

Prečo to podčiarkujem?

V každom pokuse o portrét človeka, pod ktoré sa desaťročia podpisujem, sú uložené myšlienky, príbehy a životy ľudí, ktorí ich písali. Vážim si všetkých, ktorí mi na detailoch poskytovali a poskytujú vlastne nimi popísané svoje knihy života. Aj to, že dostávam do rúk život človeka.

Ján Michalík mi dal tiež takmer dvojhodinovým rozhovorom prostredníctvom svojho rozprávania na papier svoju dušu. Nepochybujem, že vložil do toho všetko. Bodaj by nie! Je naučený byť aj voči sebe stále čestným a pravdovravným. Rozumiem mu. Prežíva svoj príbeh, ktorý tvorí jeho svet a náš ovplyvňuje. Preto ho prerušujem a pýtam sa ho pri dôležitých míľnikoch na fakty.

„Koľko mladých ľudí prišlo vtedy, tuším, pred chvíľou ste mi povedali 17. júna 1970 do Sokolovni v Liptovskom Hrádku na váš prvý tréning?“

A on mi na to.

„Dobre sa pamätám– tri dievčatá, Vierka Klimková z dedinky Mlynky, Jozefína Kohútová z Dubnice a Iveta Brezinová z Východnej. Bolo tam aj 12 chlapcov. A boli bežecky skvelí. Reprezentanti. Napríklad Kohút, Surovček, ale i ďalší. Neskôr sa situácia menila. Po jednom z prvých náročných hodnotení mojej tréningovej práce našimi nadriadenými z Prahy som bol nimi kritizovaný. Nuž som sa vybral za pánom Húskom, ktorý ma po konzultáciách s mojim zamestnávateľom ÚV ČSZTV, vyslal aj na môj spomenutý prvý tréning. Pýtal som sa na mnohé nepravdivé skutočnosti, ktoré nadriadení dostali o mojej práci. V tom čase som trénoval tak chlapcov ako i dievčatá.Výsledok rozhovoru? Návrh, aby sme tréningy chlapcov a dievčat oddelili. Mne zostala funkcia trénera dievčat. Neskôr sa bežecká skupina dievčat rozrastala tak do kvality ako i kvantity, u chlapcov to bolo opačne.“

Ján Michalík trénoval lyžiarky bežkyne však aj na reprezentačnej úrovni. V našom štáte i zahraničí. Keď mi o tom mnohé i príbehovo porozprával, ešte viac som si uvedomil, že myslieť vo faktoch znamená, že naša pozornosť zároveň aj v oblasti takej o akej píšeme, zahlcuje strašné veci, a pamätať si, že nemusia byť nevyhnutne aj najnebezpečnejšie.

Múdrejší dávno pred mojím vnímaním rozprávania príbehov a ich publicistického stvárňovania vymysleli, prečo máme o svete športu predstavy a prečo sme na tom lepšie ako si myslíme. Dokonca jeden z nich, švédsky lekár Hans Rosling, vedec, profesor medzinárodného zdravia tvrdí, čo pokladám za veľmi dôležitý názor, že novinári by mali predstavovať veci a spracúvať príbehy v ich historickom kontexte.

A znova prečo?

Každé rozprávanie je aj z dôvodu etiky povinnosťou publicistu udržať akýmkoľvek žurnalistickým spracovanímv správnej mierke. Negatívne správy napríklad veci skresľujú a snažia sa načrtnúť nové štandardy a tým verejnosť informovať konštruktívnejšie. Ale mojou snahou bolo, je a zostane šíriť publicistikou do sveta kanálmi bez drám a čo najneutrálnejšie i keď si uvedomujem v takom prípade možno aj nudnejšie čítanie.

Ani Ján Michalík nerobil pokus o drámu. Cez fakt potvrdil svoju vysokú odbornosť a získal si aj u svetom renomovaných bežkýň na lyžiach za svoju odbornosť a prístup k tréningom veľký rešpekt.Koniec – koncov aj v samotnom garde pretekárky – pretekári sa počty v Stredisku vrcholového športu mládeže v behu na lyžiach menili. Za trénerskej činnosti Jána Michalíka pribudlo do československej reprezentácie spod jeho trénerských aktivít množstvo skvelých pretekárok a neskôr aj statočných žien. Medzi prvé, ktoré sa presadili aj v svetovom bežeckom lyžiarskom svete patrili napríklad Alžbeta Havrančíková a Zora Kepeňová.

Teda, dopísať životný príbeh o Jánovi Michalíkovi znamená, spracovať o ňom samotnom jednu veľkú, obsahovo bohatú tak pre naše životy, ale i svetové lyžovanie - hodnotnú knihu. A to formou našej internetovej publicistiky zameranej na zaujímavých ľudí, jednoducho v reálnej podobe nejde.

Dôkaz, že snahy po znivočení globálnej nevedomosti o skvelých ľuďoch medzi nami nebudú úspešné ani v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti. Preto bude potrebné aj o Jánovi Michalíkovi priniesť a prinášať možno častejšie k čitateľovi jeho cenné a zaujímavé príbehy rad radom za sebou.

Toto čo ste o ňom dočítali v dvoch po sebe idúcich pokračovaniach bol iba skromný pokus. Vlastne produkt užitočných rozhovorov s mladým inžinierom, rodákom z Liptovského Hrádku, Ing. Romanom Kapitáňom, ktorého som tiež spoznal vďaka športu a futbalu zvlášť. Možno i netradičné zamyslenie sa nad našimi životnými inštinktami napríklad naliehavosti, osudu, veľkosti, úprimnosti či generalizácie.

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Rozhovor s našim redakčným hosťom, Jánom Michalíkom, bol aj zo strany hosťa príjemným oživením krásnych a úspešných spomienok na slovenské ženské bežecké lyžovanie v kontexte toho svetového a našich všedných životov.

Foto: Peter Laboš

JSN Megazine is designed by JoomlaShine.com